Verdikt sa ich nedotkol, iba jeho forma

13.07.2017, Šéfredaktor
M. Krajník neuvažuje o pokračovaní v kariére trénera

Nie každému trénerovi sa podarí v úvode svojej kariéry dosiahnuť taký raketový nástup, aký mala dvojica bývalý hráčov Tatrana Prešov Ľuboš Belejík a Michal Krajník. Toto duo sa ocitlo na lavičke Šarišských Michalian v IV. lige Sever. Pri svojej premiére priviedlo zverencov k druhej priečke, v ďalšom – minulom – ročníku bol výsledkom spoločného snaženia postup medzi regionálnu elitu.

image

Ako je známe, ku koncu sezóny už títo lodivodi nefigurovali na lavičke a s tímom OŠFK sa predčasne rozlúčili. Preto sme oslovili M. Krajníka s otázkou, či už nebodaj zaberá niekde inde? „Nie a pravdu povediac ma to neláka ani pokračovať ďalej. Je náročné a ťažké robiť si niečo po svojom, do cesty prichádza veľa okolností, ktoré sa dajú ťažko odtlačiť. Vyštudoval som fyzioterapiu a tomuto odboru sa mienim venovať, začal som spoluprácu s mládežníkmi v Tatrane Prešov,“ rozhovoril sa niekdajší vynikajúci stopér zelenobielych. Priznal, že minulé ročníky boli preňho obrovskou školou, lebo iné je hrať a iné zase viesť mužstvo. „Zase som sa niečo nové naučil, futbal z lavičky som vnímal inak ako hráč. Bola to zaujímavá a poučná práca. Prirodzene, ku kormidlu sme zavítali vedno s Ľubošom s tým, že sme vedeli o rozdiele, aký panuje medzi vrcholovým a amatérskym futbalom, hoci ja som nikdy v takýchto zápoleniach nehral.“

Brali vás hráči s patričným rešpektom, predsa len medzi vami a niektorými zverencami boli blízke väzby ešte z predošlých rokov?  „Chlapci boli rozumní, napríklad o niekoľko rokov starší Miki Drobńák nás tiež rešpektoval a po tejto stránke nebol žiadny problém. Vzťah bol možno iný, viac kamarátskejší, ale každý vedel, odkiaľ pokiaľ. Chlapci vedeli, čo treba urobiť, hoci po tréningu alebo po zápase sme mohli byť znovu naladení v kamarátskej atmosfére. Počas zápolení alebo na tréningoch musel byť však jednoznačný vzťah tréner-hráč. Určite sa vyskytli aj konfliktnejšie situácie, prišlo aj zvýšenie hlasu,  bolo treba riešiť i ošemetnejšie veci, tak to vo futbale chodí, ale vždy ide o to, kto ich ako dobre vyrieši. Vedenie chcelo postup a tak sme za tým všetci išli naplno a na druhý pokus nám to vyšlo.“

M. Krajník naznačil, že najspokojnejší ako tréner bol vtedy, keď prišli úspechy a cenné medzníky, napríklad v momente, keď OŠFK narazil v pohárovom zápolení na prvoligový Ružomberok. „Radosť sme mali z každého víťazstva a tešilo nás, ak sa z týždňa na týždeň tím zlepšoval a všetko fungovalo. .Z toho sme mali dobrý pocit.“  Hoci niekedy hra nebola optimálna, predsa bilancia počas dvoch ročníkov bola naozaj výborná a prehier ako šafranu. To bolo zrkadlom zázemia, ambicióznosti aj kvality kolektívu.

Jeden z dvoch už bývalých lodivodov naznačil, že trénerstvo ho bavilo aj preto, že obaja brali túto činnosť ako možnosť na odreagovanie sa a neboli v pozícii vlasy si trhajúcich pánov. Ktovie, čo sa však nakoniec stalo, no výsledkom bolo, že cesty klubu a koučov sa diametrálne odchýlili. Napriek triumfálnej sezóne. Názor M. Krajníka: „S predsedom klubu súhlasím v tom, že sa vyskytli nejaké veci, ktoré sa postupne dostávali na jar na povrch. My sme chceli jedno, on si to zase predstavoval inak. Nastali isté nezhody a vyhodili nás dve kolá pred koncom. Nemali sme s tým problém, je vecou šéfov klubu, kto bude viesť tím, ale hovorili sme, že forma „kopačiek“ by mala vyzerať inak.“  A v čom bol teda kameň úrazu? V peniazoch? „Nie, skôr to bolo v otázke ďalšieho smerovania, čo bude potom, po postupe do tretej ligy. My sme sa  už pozerali dopredu, ale naše myšlienky neboli na rovnakej vlnovej  dĺžke.  Možno bol problém aj v tom, že sme sa o tom so šéfstvom klubu málo rozprávali.“

Prečítané: 87x
Zväzové novinky